Nespornou hodnotou knižných diel je hĺbka ich záberu i rozsah súvislostí, ktorými sa zapodievajú. Ostáva to pravidlom i dnes, keď sme zaplavení skôr povrchnými a navzájom nesúvislými informáciami. V záplave denných senzácii sa nám medzi rukami strácajú súvislosti.
Medzi takéto straty patrí i otázka identity a ambícii našich severných susedov. Pre nás je Poľsko, rovnako ako Ukrajina „blízka cudzina“, s ktorou nás dnes spájajú okrem spoločných hraníc i spoločné úsilie v rámci európskej integrácie. S Poľskom sú naše hranice najdlhšie, s Ukrajinou najkratšie. Z pohľadu histórie je to však oveľa zložitejšie. Vzhľadom na naše povedomie by sa mohlo zdať, že máme do činenia s celkom prirodzeným, priam mierumilovným susedom. Ukazuje sa však, že je skôr naša naivná predstava. Tradične vidíme nepriateľa skôr na južných hraniciach, či panovačných susedov na západe.
Skutočno
sť však môže byť pre nás novým prekvapením. U našich susedov kypí nová vlna nadšenia spojená s historickou príležitosťou rozšíriť svoj vplyv predovšetkým na východ. A v tomto už tradičnom duševnom rozpoložení strácajú naši poľskí a ukrajinskí susedia nielen súdnosť, ale predovšetkým historickú pamäť. Znovu sa zobúdzajú sny o impériu „od mora k moru“ od Baltu až po Čierne more, inými slovami povedané o INTERMARIUM.
Pod takýmto titulom vyšla pred pár mesiacmi štúdia, ktorej autormi sú poľskí a ukrajinskí ideológovia, ktorých prichýlila pod svoje krídla súkromná poľská univerzita, štedro podporovaná európskymi fondmi. Nad historickou hodnotou analytických článkov by mohli viesť dlhé diskusie odborníci. Z pohľadu bežného čitateľa je celkom priehľadný ich zámer upriamiť pozornosť na akoby prirodzené spojenectvo Poľska, Ukrajiny a pobaltských štátov, predovšetkým Litvy voči úhlavnému nepriateľovi, Rusku. Za pozornosť stojí dôraz, ktorý kladú autori na vojenské aspekty spolupráce. Pre nášho čitateľa môže byť prekvapením aj skutočnosť o jestvovaní nadnárodných vojenských jednotiek pod skratkami POLUKRBAT a jej následníka LITPOLUKRBRIG. Znamená to, že na území našich susedov vznikli spoločné litovské, poľské a ukrajinské vojenské jednotky. Celkom pochopiteľne si čitateľ kladie otázku: voči komu?
Otázky hraničných sporov s našim severným susedom zďaleka neodišli do minulosti, tak ako o tom nedávno podrobne písal Marcel Jesenský. Rovnako oživenie agresívnych predstáv o silnej Ukrajine na východ od Čiernej na Tisou nemôžu vzbudzovať u nás nadšenie. Najmä ak si pripomenieme mesiace po vojne na našom území, keď sa cez naše územie prebíjali na Západ banderovskí teroristi. Dnes ich na Ukrajine oslavujú ako národných hrdinov. Kto si u nás všimol, že v ten istý deň, keď navštívil Bratislavu ukrajinský prezident, v Kyjeve prijala tunajšia Rada zákon o oslavovaní narodením zakladateľa divízie SS Galizien, ktorá sa podieľala na násilnom potlačení Slovenského národného povstania?