Ohlasovanie laureátov Nobelovej ceny za literatúru je pre nás vždy veľkým prekvapením. Často sa musíme hrabať v katalógoch po tom, čo sa objaví meno nového laureáta. Autorov, ktorí dosahujú vysokú literárnu úroveň v dnešných dobách nie je tak veľa. A často ich diela zapadajú prachom na policiach kníhkupectiev a v knižniciach. Prečo? To si môžeme povedať inokedy.
Pokiaľ ide o básnikov je to ešte horšie. Poézia sa koncom dvadsiateho storočia stala vzácnosťou, ako staré vína a iné starožitnosti. Hoci každý vyznavač poézie vám potvrdí, že láska k veršom je veľmi silná a trvácna. Ibaže kľúč k vnímaniu poézie je jazyk a ak má mať čitateľ plnohodnotný zážitok z básnického diela, musí ho vnímať tak dobre ako rodný jazyk.
Preložená poézia je podľa mnohých teoretikov i znalcov nová báseň a s originálom sa podobá ako s príbuzným.
Louise Elisabeth Glück (1943) doslova žije poéziou. Toto tvrdenie nevychádza ani tak z počtu jej básnických zbierok, ktoré získali v domácom prostredí najvyššie literárne ocenenia. Je tiež pozoruhodnou eseistkou najmä v oblasti teórie poézie, venuje sa pedagogickej práci. Znalci jej diela ho označujú za biografickú poéziu. Sama autorka považuje za svoje najdôležitejšie vplyvy okrem psychoanalýzy (v detstve prekonala anorexiu) grécku mytológiu, báje a povesti rôznych kultúr, nevynímajúc židovstva, ktoré sú jej vrodené. Jej otec bol prvogeneračným Američanom, ktorého rodičia emigrovali do USA z Maďarska.
Ktorýkoľvek milovník poézie môže závidieť tomu čitateľovi, komu je dané prečítať si originálne verše Louise Glück.