O tom, že sa revolúcie rodia v hlavách géniov, že ich uskutočňujú romantici a plody žnú darebáci, vedel už aj Bismarck. Platí to aj dnes, s istými výnimkami. Revolúcie sa už nerodia, ale robia. Majú ich na svedomí tí, ktorí zožnú plody. Myslím, že bez výnimky. Aby bola ich práca čo najefektívnejšia a s istotou viedla k želaným výsledkom, najímajú si géniov, ktorí dokážu revolúciu naplánovať.
Gene Sharp, americký sociológ, sa preslávil útlou knižkou From Dictatorship to Democracy (Od diktatúry k demokracii). Pôvodne vyšla už v roku 1993 v Bangkoku a ku dnešnému dňu ju preložili do temer štyridsiatich jazykov. Ešte za svojho života (umrel v 2018, vo veku 90 rokov) sa dozvedel z prvej ruky, že jeho „kuchárka revolucionára“ poslúžila pri farebných revolúciách nielen v bývalých sovietskych republikách (v Gruzínsku, na Ukrajine, v Bielorusku a v Kirgizsku), ale aj v Srbsku a na Blízkom východe v rámci Arabskej jari.
Autor vyrastal v povojnovom období medzi známymi pacifistami a aj sám sa prejavil ako revolucionár. Za účasť na demonštrácii proti vojne v Kórei sa dostal na deväť mesiacov do väzenia. Svoj nenásilný odpor vtedy konzultoval v Albertom Einsteinom. Okrem neho si Sharp osvojil stratégiu nenásilného odporu veľkého Gándhího, spolupracoval s mierovými aktivistami v Nórsku.
Klasikovi modernej teórie nenásilného revolučného odporu vyčítajú jeho spoluprácu s takými „mierumilovnými“ organizáciami ako CIA, State Department a s nimi úzko spojenými „dcérami“ ako RAND Corporation, republikánskym IRI a demokratickým NED. Sharpem založený Inštitút Alberta Einsteina sa však s nimi na sklonku života rozišiel, čím si získal priazeň ľavicoých búrlivákov ako N. Chomsky a H. Zinn. Ale to už bola jeho „kuchárka revolucionára“ na roztrhanie všade tam, kde sa niečo zomlelo.
Sharp sa priznáva, že ho k celoživotnému boju proti diktátorským režimom viedli zážitky z povojnovej Európy. Kým o zločinoch nacizmu a fašizmu sa dozvedel od ľudí, ktorí prežili, poznatky o komunistickom režime v rôznych krajinách, podľa jeho slov „získal viac z kníh ako z osobných kontaktov.“
Napriek tomu jeho metodologickej príručke nemožno vytknúť diletantstvo, či povrchnosť. Sharp veľmi presne opisuje nielen základné stavebné prvky režimov, ktoré sa snaží podkopať a nahradiť novým, podľa neho demokratickým. Svojich žiakov upozorňuje, že majú do činenia so systémom, ktorý má v silovom súboji „temer vždy navrch.“ Preto im ponúka návod na zdĺhavejší, komplikovanejší súboj bez použitia násilia. Obsahuje 198 bodov, ktoré opisujú všetky účinné formy politického, ideologického, ekonomického boja proti režimu. Dôležité je podľa neho správne si vytýčiť cieľ, naplánovať postupné kroky a dodržovať disciplínu.
Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia sme sa na vlastnej koži presvedčili, že je Sharpeho plán ozaj účinný. Vidíme to i dnes. A nielen v susednej krajine a v Bielorusku. Osvedčil sa aj pri nedávnych protestoch u nás, ktoré viedli k demisii predsedu vlády a ministrov, k predčasným voľbám.
Ostáva už len dodať, komu revolúcie poslúžili a slúžia aj dnes. S patričným cynizmom to povedal pred viac ako dvomi storočiami francúzsky diplomat Maurice de Talleyrand :
„Revolúcia to sú predovšetkým tisíce uvoľnených miest.“