Gorby, Gorby!

Vo verejnosti sa utvrdil názor, že protesty 17. novembra 1989 iniciovali domáci a v zahraničí žijúci disidenti. Skupina ľudí, ktorí neboli spokojní s vývojom v Československu a za svoje názory sa ocitli mimo oficiálnych štruktúr. Je to len púha legenda, ktorá iba z malej časti vyjadruje podstatu spoločenského pohybu doma i našom okolí, ktorý viedol k zásadnej zmene.

Druhou legendou, šírenou oficiálnymi kruhmi, je rola Michaila Gorbačova a jeho zahraničnej politiky voči krajinám sovietskeho bloku. I v tomto prípade ide skôr o romantický obraz politika, snívajúceho o spoločnom európskom dome, veľmi vzdialený od skutočnosti. Dnes máme dostatok informácii, aby sme odkryli záves legiend a nadúvaných balónov nežných, zamatových a iných „revolúcii.“

Za mäkké, slovanské črty tváre, ktorá sa stala symbolom premien, vďačí Michail Gorbačov rodičom. Otec bol Rus, matka Ukrajinka. Detstvo prežil v malej dedine v Stavropoľskej oblasti, ktorá je povestná bohatými černozemami. Od 15 rokov pomáhal Michail svojmu otcovi, kombajnistovi. Bola to dozaista skvelá dvojica. V roku 1949 dosiahli rekordný zber úrody. Otec dostal najvyššie vyznamenanie, jeho 18 ročný syn len o stupeň nižšie. Potom už nasledoval vzlet kariéry najprv po komsomolských stupienkoch, potom po straníckych. Keď ho v marci 1985 zvolili za najvyššieho predstaviteľa vládnucej strany, mal za sebou diplomovaný právnik, agronóm a ekonóm celý rad straníckych funkcii, ale ani jeden rok „normálneho“ života robotníka, či pracujúcej inteligencie. Vždy bol „načalnikom“.

Podľa slov jeho súčasníkov, Gorbačov sa vždy vedel ukázať v najlepšom svetle pred nadriadenými. K tomu mu veľmi pomohla jeho šarmantná manželka Raisa, spolužiačka z vysokej školy. Prvý si ho za možného nástupcu vyhliadol Leonid Brežnev. Jeho nástupca J. Andropov dokonca uvažoval o Gorbačovovi ako kandidátovi na podpredsedu KGB. Nakoniec si ho v rozhodujúcej chvíli vybral ako zajaca z klobúka jeden z najstarších členov najvyššieho straníckeho orgánu, bývalý minister zahraničných vecí A. Gromyko.

Politiku Michaila Gorbačova na poste hlavy najväčšieho štátu na svete, jadrovej superveľmoci a v tom čase druhej najsilnejšej ekonomiky charakterizuje slogan: perestrojka (prestavba) glasnosť (otvorenosť). Kto by si neprial zlepšenie pracovných podmienok, zvýšenie životnej úrovne a k tomu ešte aj širokú slobodu slova, voľnosť pohybu! Mladý „gensek“ si ihneď získal nevídanú podporu všetkých vrstiev obyvateľstva. Doma i v zahraničí. O Gorbačovovi sa začalo písať a hovoriť aj na Západe, tento raz však bez nenávisti, ale so sympatiami. Krátko po zvolení na najvyšší post osobne zavolal akademikovi Sacharovovi, aby mu oznámil zrušenie vyhnanstva.

Politickú kariéru Gorbačova pozorne sledovali aj za oceánom. Už v máji 1983 prijal pozvanie kanadského premiéra P. Trudeau. Za pozvaním stál A. Jakovlev, neskorší ideológ perestrojky. Ruskí historici sa domnievajú, že Jakovleva angažovala do svojich služieb CIA ešte počas jeho študijného pobytu v USA koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. Krátko pre zvolením za genseka ho pozvala i s manželkou na pracovnú návštevu britská premiérka M. Tatcher. Išlo viacmenej o zdvorilostnú návštevu. Gorby urobil aj na Margaret veľký dojem a manželka Raisa Michajlovna si po prvý raz užívala voľnosť pri nákupoch v exkluzívnych obchodoch s kreditkou.

V čase veľkých „osudových“ stretnutí s americkým prezidentom R. Reganom, Gorbačov venoval oveľa menej pozornosti bratským socialistickým národom. A keď sa už vybral na súdružskú návštevu, všade spôsobil personálne otrasy, vrátane Československa. Jeden po druhom opúšťali kreslá gensekov aj v NDR, Maďarsku, Bulharsku. Čo však bolo najdôležitejšie v Gorbačovovej misii medzi „svojich“ bolo posolstvo: Sovietsky zväz už nebude zasahovať do vnútorných záležitostí žiadnej bratskej krajiny. Pre niekoho to bola výzva konať, iní to vzali ako hrozbu. V každom prípade rozhodnutie Veľkého brata urýchlil rozpad celého systému.

Dnes vieme s istotou, že bol jednoznačným signálom pre Západ. 28. augusta 1986 vydáva State Department Special Review, smernicu s celkom jasným cieľom: „Zmena ústavného a politického systému vo Východnej Európe a v Sovietskom zväze.“

Poľskí novinári sa s odstupom času priamo opýtali laureáta Nobelovej ceny mieru, exprezidenta ZSSR, či si vtedy uvedomoval, čo môže spôsobiť jeho perestrojka. Ale ani na túto otázku nedal jasnú odpoveď. Dnes si pokojne užíva politický dôchodok v luxusnej vile v Bavorsku.