Pred časom vzplanul „nežný“ spor, kedy a kde sa začala novembrová demonštrácia 1989 roku. V Prahe na Národnej triede, alebo v Bratislave pred budovou UK? V skutočnosti sa začala oveľa skôr a celkom inde. Odpoveď na otázku kedy a kde si necháme na záver. Dôležité je pre nás konštatovanie, že v novembri 1989 sme boli naozaj poslednou krajinou „alte schulle“ socializmu, ako sa o Československu vyjadrila známa rakúska novinárka.
Mimochodom, novinári zo zahraničia boli už dávno pred 17. novembrom pripravení v Prahe sledovať v priamom prenose pád režimu. Mali už za sebou letné prenosy z Varšavy, kde prišla o moc vládnuca PZPR v parlamentných voľbách. U našich južných susedov sa skorodovaný režim robotníckej strany zosypal pod nátlakom prebudeného národného sebavedomia Maďarov, posilneného ekologickým hnutím odmietajúcim spoločné vodné dielo na Dunaji. Pre našich južných susedov bolo silným impulzom aj letné dobrodružstvo trabantových Nemcov na Balatone, ktorí si vymohli návrat domov cez Rakúsko. Ale nie do NDR, ale do západného Nemecka. Druhá časť rozložila stanový tábor v Prahe na Malej strane v záhrade veľvyslanectva NSR. ATak si vymohli voľný priechod na Západ.
Televízne spravodajstvo zohralo počas „karnevalu revolúcii“ rozhodujúcu úlohu. Aj to, ktoré „chytali“ na rakúsky a nemeckých hraniciach nielen obyvatelia Bratislavy, Chebu a iných miest. V krajine sa už objavili prvé satelitné prijímače, v inštitúciach ale i v súkromí. Cestovanie na západ za spotrebnou elektronikou, najmä za prvými „pécečkami“, nadobudlo charakter národnej horúčky. Celé rodiny si vybavovali „devizáky“ (finančné prostriedky v cudzej mene) nie aby navštívili rekreačné oblasti, alebo kultúrne pamiatky, ale najbližšie nákupné stredisko za hranicami.
O revolučných cieľoch, o politických programoch rodiacich sa spoločenských hnutí nebolo ani chýru ani slychu. Objavili sa až na druhý deň po. Na rozdiel od takých krajín ako Poľsko, vnútri spoločenského diania sa u nás nevyvinuli hnutia, ktorých program obsahoval jasne definované politické ciele. U nás nebola ani Solidarność, ani KOR, hoci sa časť intelektuálnych a záujmových skupín, takzvaných neformálnych organizácii, vyjadrovala aj k politickým otázkam. Avšak veľmi opatrne, v duchu českého „jen abychom nepopudili“. Na jar 1989 vyšla v Melantrichu ani nie sto stranová brožúra „Mezinárodní dokumenty o lidských právech a humanitárních otázkách.“ Brožúrka za sedem „kačiek“ vyšla v náklade 150 tisíc kusov a autor týchto riadkov si ju zakúpil voľne v trafike na železničnej stanici. Bol to mimoriadny čin i z toho hľadiska, že vydavateľom nebola štátostrana, ale Československá strana socialistická, jedna z pätice strán Národného frontu.
Za hranice ľudských práv a ekologických otázok sa u nás nedostali ani takzvaní obrodní komunisti, vylúčený z KSČ po roku 1968, ktorí vystrčili hlavy krátko pred novembrom s vyhláseniami, že je čas na obrodu dubčekovskej politiky socializmu s ľudskou tvárou.
Úloha samizdatových filozofov, ideológov a teoretikov z vedeckých ústavov sa nafúkla až po prevrate. Dobre zabezpečení viedli po súkromí siahodlhé debaty, čo by bolo keby… Ako sa ukázalo hneď po novembri 1989, v úlohe zodpovedných realizátorov snov a plánov, zlyhali na plnej čiare. S odstupom času sa ich názory zdajú nielen naivné, ale priam utopické. V revolučnom ošiali novembrových dní na námestiach zaplnených vzdelanými, sýtymi a dobre oblečenými ľuďmi, zneli ich reči ako balzam na dušu. Vzbudili v nás veľké očakávania, ktoré sa skončili už v lete nasledujúceho roku tvrdým pristánim na chladnom asfalte skutočnosti.
V predvečer 17. novembra 1989 sedeli budúci vodcovia „nežnej revolúcie“ v teple na chalupe a inde v bezpečí. Ktosi ich vopred upozornil, aby sa vyhli prítomnosti v hlavnom meste práve v čase, keď sa mala konať „pokojná spomienka“ študentov na udalosti spred pol storočia. Kto ich upozornil, povieme si zajtra.