Máme právo poznať pravdu?

Právo čítať, počúvať, sledovať na obrazovkách pravdu nám poskytuje Ústava SR. V článku 26 je zakotvená „garancia slobody prejavu a práva na informácie.“ To, že nám umožňuje slobodu prejavu však neznamená, že nám garantuje aj právo na pravdivú informáciu a už vôbec nás nechráni pred úmyselným či neúmyselným šírením nepravdivých informácii. A v tom je práve háčik modernej demokracie. Z jednej strany máme právo „nerušene prejavovať, prípadne zamlčať svoje myšlienky, názory a pocity“, kým naše právo na informáciu je podmienené aktívnym prístupom. Ináč povedané informáciu si musíme vyhľadať, prípadne vyžiadať „pre svoju potrebu alebo pre potrebu iných.“

Toľko odborný výklad práva čítať, počúvať a sledovať pravdu. Z vlastných skúseností vieme, že najmä toto právo ostáva viac na papieri akoby sa uplatňovalo v skutočnom živote. Noviny, časopisy, televízne a rozhlasové vysielanie sú v rukách konkrétnych osôb, či skupín, ktoré ich plne kontrolujú a využívajú vo svoj prospech. Bez rozdielu či ide o ich majiteľov, alebo o úradníkov, ktorí vykonávajú kontrolu i riadenie takzvaných verejno právnych médii. Ak sa ktokoľvek z nich sám označí za „nezávislý“, „slobodý“ a podobne, nehovorí pravdu.

Za posledné roky sme sa nadchli sociálnymi sieťami, ktoré obmotali neviditeľnou pavučinou ľudí bez hraníc. Predstavu, že sa týmito sieťami slobodne šíria informácie, značne naštrbili aj ostatné predvolebné kampane vo veľkých krajinách, ale aj v takých pokojných kútoch Zeme ako je naše Slovensko. Teraz sme už, hádam, pochopili, akú podivnú „zábavu“ nám poskytujú nové nezávislé a slobodné platformy. Naše myšlienky, pocity, názory filtrujú fakticky pár ľudí, majiteľov nadnárodných sociálnych sietí a „vyhľadávačov“. Oni tiež rozhodujú o tom, čo sa nám dostane do povedomia. A nič proti tomu nezmôžu ani kongresmani, ani vysokí štátni predstavitelia.

Britský filozof a sociológ Alain De Botton, zakladateľ samovzdelávacieho krúžku mysliteľov The School o Life v „užívateľskom manuáli“ The News o tom napísal:

„Pravidelne narážame na titulky dôležitých správ, ktoré v nás vnútorne vyvolávajú nezáujem. Vnímame ich s pocitom nudy a zmätku, čo možno považovať za najrozšírenejšie a zároveň najviac poľutovaniahodné reakcie, ktoré v nás vzbudzujú ‚seriózne‘ politické články, ktoré nám, v modernej demokratickej spoločnosti, poskytujú spravodajské kanály.“

Nuda a zmätok však podľa autora nie je výsledkom našej únavy z informačných záplav, ktoré sa valia na našu hlavu. Je to skôr výsledok sústredeného úsilia majiteľov a „správcov“ informačných kanálov. Strata orientácie a záujmu o spoločenské diania z nás robí ľahko ovplyvniteľnými a riadenými „zhora“ neviditeľnými „vodítkami“.

S trochou nadsádzky by sme mohli ústami šarmantnej moderátorky v priliehavých šatoch dodať: Nie je dôležité, čo počúvate, hlavná vec, aby ste boli pripravení vnímať reklamu, pred i po správach.