Oficiálne správy o šírení vírusu s podivným názvom SARS-CoV-2 sú oveľa nebezpečnejšie ako on sám. Nepostihuje už len náš organizmus, oveľa ťažšie následky má na našu psychiku a v konečnom dôsledku na celkovú atmosféru v spoločnosti. Kým za prvé následky nesie zodpovednosť vírus, za traumy na duši a za škody na našom verejnom živote akoby nik neniesol vinu.
Novinár Torsten Engelbrecht a Claus Köhnlein, lekár-internista sú iného názoru. V knihe Virus Mania sa podujali nájsť vinníkov za bolesti spôsobené ani tak korunovaným vírusom, ako jeho „manažérmi“.
Lekár Claus Köhnlein tvrdí, že šírenie strachu a obáv zo smrtiaceho vírusu sú „totálne neopodstatnené a hrozby s ním spojené sa nezakladajú na vedeckých faktoch.“ Podľa neho smrteľnosť tohto vírusu nikdy nebola dokázaná. Taktiež sa vyjadril o „dôkazoch“, získaných pochybnými antigénovými testami a PCR:
“Inkriminované nákazlivé vírusy môžu byť v skutočnosti látkami, ktoré vytvárajú samé bunky, v dôsledku istých stresových faktorov ako napríklad liekov. Tieto látky sú potom vyhodnocované testami na protilátky a PCR ako vírusy spôsobujúce epidémiu.“
Takýto prístup je podľa Köhnleina typický pre lekárov, ktorí sú už celé storočie „zaočkovaní teóriou, že mikróby sú smrteľné a iba moderné lieky a vakcíny nás môžu uchrániť od pandémie.“
Nepríjemné otázky, ktoré si kladú autori, poukazujú na iný druh neliečiteľnej choroby, ktorá nepochádza z prírody, ale spôsobujú ju čisto ľudské faktory. Nie sú príčinou takýchto nemocí farmaceutické „zázraky“, pesticídy, znečistenie prostredia ťažkými kovmi, stresom a občas „trochu“ geneticky modifikované potraviny? Prečo sa tieto faktory vyskytujú vždy, keď sa objaví podobný problém ako SARS-CoV-2?
Autori knihy neprinášajú zásadne nové, objavné informácie. Opierajú sa skôr o významné osobnosti vedeckého výskumu v tejto oblasti, na práce špecialistov ako laureáti Nobelovej ceny Kary Mullis, Barbara McClintock, Walter Gilbert, Sir Frank Macfarlane Burnet a na mikrobiológa René Dubosa. Pri analýze vychádzali z vyše tisícky vedeckých článkov, zväčša najnovšieho dáta.
Hoci tu autori priamo neukazujú prstom na vinníka, posolstvo knihy je jasné:
„Prvým krokom je vzdať sa predstavy, že prvoradou úlohou moderného lekárskeho výskumu je zdokonaľovať zdravie populácie čo najefektívnejšie a najlacnejšie.“ Ale ako ďalej uvádza John Abramson z Harvard Medical School „komerčne zamerané klinické laboratória“ sledujú iný cieľ: „maximálne zvyšovať finančné zisky, nie zdravotnú starostlivosť.“
Kniha vyšla vlastným nákladom, takže autorov nemôžu podozrievať, že patria k tým „vyvoleným“.