Literatúra za hranicami

Kniha Vičeslava Nikonova Bezpamjatstvo ( do slovenčiny by sme ju preložili asi ako Strata pamäti) vyjšla k 75. výročiu víťazstva na fašizmom v Európe. Autor si kládol za úlohu vecne, na základe objektívnych historických poznatkov odpovedať iniciátorom rezolúcie Európskeho parlamentu zo septembra minulého roku o „dôležitosti európskeho historického povedomia pre budúcnosť Európy.“

V našej každodennosti sa aj táto rezolúcia nedočkala mimoriadnej pozornosti. Už dlhšie žijeme v prostredí, kde sa nemení len historické povedomie podľa momentálnych požiadaviek bruselských a štrasburských byrokratov. Dejú sa však veci, ktoré by sme si predtým nevedeli predstaviť ani v zlom sne:

Ukrajinský prezident, vnuk veterána Veľkej vlasteneckej vojny obviňuje Sovietsky zväz nielen z rozpútania vojny, ale dokonca aj holokaustu.

Poliaci, ktorých Hitler odsúdil na totálne vyhubenie a ktorých oslobodila Červená armáda cenou vyše pol milióna vojakov, dnes ničia ich pomníky a žiadajú od Ruska reparácie.

Nikonov nám kladie otázku, prečo sa považuje práve 1. september 1939 za začiatok II. svetovej vojny. Prečo sa krátka, ani nie mesiac trvajúca vojenská operácia III ríše v Poľsku považuje za začiatok svetového vojnového požiaru?

„Mnohý historici považujú – a nie bezdôvodne -, že sa II. svetová vojna nezačala útokom Nemecka na Poľsko, ale už v roku 1931, keď Japonsko napadlo Čínu. (… ) Už začiatkom roku 1932 Japonsko obsadilo 1,1 milióna kilometrov štvorcových územia Číny, teda 3,5 krát väčšie ako je Poľsko.

A možno boli straty na ľudských životoch vo vojne Nemecka s Poľskom v 1939 roku také otrasné? K prvému septembru 1939 len v samotnej Číne zahubili Japonci viac ako 20 miliónov ľudí, ak neberieme do úvahy pol milióna Etiópčanov vykynožených Talianmi a 1,5 milióna obeti v Španielsku. (…)

V tom čase patrilo privilégium označovať tie alebo iné vojny svetovými iba veľkým európskym koloniálnym krajinám – Veľkej Británii a Francúzsku. Prečo by mali nazývať vojnu svetovou, pokiaľ sa ich tieto krajiny nijak nezúčastnili. A to, že umierajú milióny Číňanov, Etiópčanov a španielskych ľavičiarov, akéže to je svetová vojna…“

Nikonov, podobne ako aj iní európsky historici, hľadá korene najničivejšej vojny v dejinách ľudstva už vo výsledkoch prvej, takzvanej Veľkej vojny. Predovšetkým vo Versaillskej mierovej dohode medzi víťaznými mocnosťami, Veľkou Britániou, Francúzskom a Spojenými štátmi. Egoizmus európskych mocností a snaha USA prinútiť ich, aby zaplatili účty za ich pomoc, nepriniesli na Starý kontinent trvalý mier, ale „prímerie na dvadsať rokov.“

Na rozdiel od súčasných europolitikov, ktorí vojnu nezažili a vyberajú si dejín len tie kapitoly, ktoré im vyhovujú, Nikonov hrubou ceruzou podtrhuje udalosti, ktoré spôsobili nezvratnosť vývoja. Medzi ne patrí aj politika ústupkov Británie a Francúzska požiadavkám III. ríše v prípade pripojenia Rakúska a odtrhnutie veľkého územia od spojeneckého Československa.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Viačeslav Nikonov je vnukom Molotva, vysokého sovietskeho vládneho a straníckeho činiteľa, s ktorého menom sa priamo spája hlavný neuralgický bod sporu o tom, kto nesie zodpovednosť za rozpútanie vojny. Zo strany žalobcov počujeme najsilnejšie kričať politikov z bývalého sovietskeho bloku. K nim sa celkom ochotne pridávajú kolegovia z krajín, ktoré sa bezprostredne podieľali na agresii proti Sovietskemu zväzu ako spojenci III. ríše. Kto so zbraňou v ruke, kto v tyle.

Hoci sa Británia a USA stali hlavným spojencom Sovietskeho zväzu v antihitlerovskej koalície, nie je všetko tak jednoznačné. Nikonov poukazuje predovšetkým na podiel amerického kapitálu na budovaní vojenského potenciálu III. ríše. Británia, mimochodom, patrila k prvým krajinám, ktoré pomohli nacistickému Nemecku postaviť sa na nohy, vrátila im vojenské letectvo i námorníctvo, ktoré im predtým vo Versailles odobrala.

Sovietsky zväz, podľa Nikonova, nestál vo vojne proti III. ríši, ale západnej Európe, zjednotenej vojensky, politicky a ekonomicky myšlienkami nacizmu.

Nikonov píše ako profesionálny historik presne a argumentovane. Ako výrazný ruský politik a parlamentarista používa jasný a dobre zrozumiteľný jazyk. Verím, že jeho kniha neodradí žiadneho milovníka historických polemík.