Literatúra za hranicami

Ešte donedávna by som si nevedel ani predstaviť, že sa slovo fašizmus vráti do nášho každodenného slovníka. A už vôbec nie v takej podobe, akú ponúkajú nielen všetečné médiá, ale aj seriózne vyzerajúce osobnosti. Kto by si, hoci pred desiatimi rokmi, pomyslel, že vodca III. ríše môže byť komickou postavou v románe, že jeho filmová podoba si získa toľko nadšených divákov. Román Timura Vermesa priniesol do verejného života novú skratku: obrysy tváre s malými fúzmi pod nosom. Graficky príťažlivý „mem“ využil aj český výrobca mliečnych výrobkov na svoj „kefírer“.

Dnes môže pokojne vyjsť na futbalové pole pred milióny televíznych divákov tím v dresoch s fašistickou symbolikou. Nemecká kancelárka bez zaváhania vzdáva v Kyjeve hold nastúpenej čestnej jednotke, ktorá ju víta pozdravom pronacistických jednotiek. Hlava našej republiky dobrosrdečne prijíma prezidenta susednej krajiny v deň, keď jej najvyšší zákonodárny orgán schválil zákon o pamätnom dni z príležitosti 120 výročia narodenia zakladateľa divízie SS Galizien, Tej jednotky, ktorá sa podieľala na potlačení Slovenského národného povstania.

Tisícky demonštrantov vychádzajú na ulice Minska s bielo-červeno-bielou vlajkou, ktorá bola „štátnym symbolom“ počas okupácie krajiny nacistami. Nositeľka nobelovej ceny za literatúru sa nechá počuť, že bieloruskí policajti v službách III. ríše neboli po Bielorusov takou hrozbou, ako sovietski partizáni.

V pobaltských krajinách sa každoročne konajú pochody „osloboditeľov“ v nacistických uniformách. Majú slúžiť vzorom pre mládež. Dokonca im priznali príplatok k dôchodku.

Keď po sedemdesiatich rokoch znovu vyjde v Nemecku Mein Kampf v dvoch zväzkoch s rozsiahlymi komentármi, okamžite je vypredaný a vynúti si dotlač.

Prehodnocovanie dejín na starom kontinente nie je novým javom. Hlavný hrdina Orwellovho románu 1984 sa zapodieva práve týmto na Ministerstve pravdy. Len mi nie je celkom jasné, prečo sa aj u nás tento román považuje za pamflet na totalitnú spoločnosť so znamienkom rovná sa Sovietsky zväz. Orwellov hrdina by dnes celkom pokojne mohol pracovať v ktoromkoľvek anglojazyčnom vydavateľstve. Napríklad pri novom vydaní knihy A. Bullocka, v ktorom sa porovnávajú „paralelné životy“ Hitlera a Stalina. Od roku 1991 vyšla už šesťkrát. Vyše tisíc stranová historická štúdia spustila celú rieku úvah, ktoré nakoniec priviedli Európsky parlament k tvrdeniu, že za druhú svetovú vojnu nesú obaja rovnakú zodpovednosť. Agresor i jeho obeť.

Česká rodáčka M. Albrightová v knihe Fascism: A Warning priznáva, že v roku 2016 sa „fašizmus“ stal pre Američanov najčastejšie vyhľadávaným slovom na online verzii renomovaného slovníka. Nie preto, že by zahoreli túžbou vniknúť do historickej podstaty fašizmu. Po voľbách prezidenta si ho obzvlášť obľúbili používatelia sociálnych sietí, ktorí hľadali spôsob, ako čo najviac uraziť novozvoleného prezidenta.

Autorka sa tiež neštíti takých slov, ktoré jej spod pera vychádzajú ľahko a bez okolkov. V jej pohľade na fašizmu v XX. storočí prevládajú skutočnosti, ktoré hrajú do noty. Na rozdiel od Bullocka, ktorý si dal prácu a dôkladne argumentoval svoje názory, Albrightová strieľa od pása:

„Komunisti, temer tak isto ako nacisti, vedeli urobiť zo štátu mašinériu na zabíjanie ľudí.“

Ak aj pripúšťa omyly kolektívneho Západu, napríklad Willsonovho mierového úsilia zmeniť po Veľkej vojne Európu na mierový kontinent, považuje ich za prejav istej naivity. O „dobrákoch“ ako Henry Ford, ktorý obdivoval Hitlera a každý rok mu posielal na narodeniny tučný šek ako osobný dar, sa autorka nezmieňuje ani okrajovo. Ani o tom, že Nemecko po každej vojne pomáhali stavať na nohy americkí investori. Po prvej i po druhej.

Pre bývalú šéfku americkej diplomacie počas vlády B. Clintona, spolu zodpovednú aj za bombardovanie Juhoslávie a genocídu Srbov v Kosove, sú najväčšou hrozbou demokracie novodobí autoritatívni politici. Okrem už spomínaného D. Trumpa je to, samozrejme, Vladimír Putin, turecký prezident Erdogan, sýrsky prezident B. Asad a všetci možní i nemožní nepriatelia washingtonských demokratov. Pri čítaní jej vcelku podarenej eseje som si spomenul na „poučkový“ citát:

„História je zrkadlový obraz politiky.“