Literatúra za hranicami

27. januára 1945 oslobodili vojaci Červenej armády nacistický vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau neďaleko poľského Osvienčimu. Už šestnásť rokov je tento deň na celom svete pamiatkou na obete holokaustu. Podľa najnovších historiograficých údajov bolo počas II. svetovej vojny na území Európy okolo 42 tisíc podobných „zariadení“, ktorými prešlo od 15 do 20 miliónov obetí nacistického režimu, vrátane židovského pôvodu.

7. mája minulého roku sa vyjadrili minister zahraničných vecí H. Maas a nemecký historik A. Wirsching v časopise Spiegel jednoznačne:

„Nemecko nesie výlučne zodpovednosť za Druhú svetovú vojnu a holokaust. Ten, kto seje pochybnosti a snaží sa iným národom pripísať úlohu zločinca, koná nespravodlivo vo vzťahu k obetiam.“

Podľa nich Nemci zaplatili za dvanásť rokov vlády nacionálneho socializmu obrovskú cenu a proces „oslobodenia“ od tohto dedičstva trval viac ako 40 rokov. No i tento proces očisty nebol pre Nemcov jednoduchý:

„Podarilo sa nám to len vďaka bolestnému analyzovaniu zločinov nacionálneho socializmu, sprevádzaného recidívami.“

Pozostatky myšlienok nacizmu však nie sú len problémom minulých desaťročí a už vôbec nie len súčasného Nemecka, ako tvrdí Maas. 29. októbra 1998 prijal lotyšský sejm deklaráciu o Lotyšských legionároch, dobrovoľníkoch v radoch WaffenSS, ktorým sa ich snažili „očistiť“ od nacistickej minulosti. Podľa nej „legionári“ vstupovali do radov SS v nádeji,“že tak ochránia seba, svoje rodiny od nových represií zo strany ZSSR.“ Ako dôležitý argument uvádzajú, že „Nemecko sa v tomto období dopúšťalo vojnových zločinov a genocídy v Lotyšku, ale dotýkali sa občanov Lotyška v oveľa menšej miere.“

O pár rokov neskôr sa v Lotyšku stal hitom muzikál o odvážnom letcovi a vojakovi menom Cukurs, známom ako Rižský kat, ktorý viedol v tunajšom gete protižidovské pogromy.

Každoročne sa konajú pochody „vojnových veteránov“ aj v susednom Estónsku a v Litve.

Vrcholom cynizmu voči všetkým obetiam nacistických vyhladzovacích táborov bolo vyhlásenie dvoch ukrajinských prezidentov. Prvý prejavil hlbokú znalosť „dejín“, keď roku 2015 tvrdil, že Osvienčim oslobodili ukrajinskí vojaci. Druhý, v minulosti úspešný komik, sa o päť rokov neskôr nedal zahanbiť a zdôraznil, že ho oslobodzovala Ľvovská divízia. Aj túto „nevinnú“ lož prijali mnohí oficiálni hostia s pochopením. Nikoho nenapadlo pripomenúť ukrajinskému prezidentovi, že veľkú časť ochrany táborov smrti, aj dozorcov, tvorili ukrajinskí dobrovoľníci. Ako napríklad Ivan Demjaniuk, zvaný Ivan Hrozný, ktorý unikol pred spravodlivým trestom dvakrát. Hneď po vojne do USA a po vyrieknutí trestu smrti a omilostení i z Izraelu.

Nikoho v Európe neprekvapilo ani vyhlásenie poľského premiéra, ktorý obvinil ZSSR, že neoslobodil tábor ešte skôr, keď už bola Červená armáda na území terajšieho Poľska.

Súčasná poľská vláda urobila všetko, aby zabránila šíreniu „klebiet“ o poľovaní na Židov“  ich rodákmi, o takzvanom „šmalcovaní“, udávaní za odmenu Židov, ktorí sa ukrývali. Zo všetkých síl sa snažili zmazať z pamäti osudy väzňov v tábore Sobibor, kde našla smrť aj väčšina našich židovských spoluobčanov. Tu sa podarilo zorganizovať jediný úspešný masový útek väzňov. Polovicu uprchlíkov však udali nacistom miestni obyvatelia.

Náš ústav, ktorý má za úlohu zachovávať pamäť národa, sa síce zapodieva témou holokaustu (viď Osudy slovenských Židov 1939-1945). Ale podobne ako pobaltskí a poľskí „kolegovia“, si zvlášť všíma osud „padlých, zomrelých a zabitých slovenských vojakov v priebehu protisovietskeho ťaženia (jún 1941 – august 1944).

Časti našej verejnosti, ktorá je znepokojená osudom istého moskovského blogera, ktorý sa netají sympatiami k nacionálnemu socializmu. „Zvláštny vzťah“ k tejto téme ilustruje aj jeho „žartovný“ prípitok: „Prvý tost na holokost!“ Zdá sa vám to vtipné?

Každý z nás, kto žije v Európe, sa musí s touto témou čestne vysporiadať. Pokúsil som sa o to aj ja v románe Prvá obeť. Ako občan, ako syn už nežíjúcich rodičov, ktorí to zažili ako svedkovia, i ako autor, ktorému záleží na budúcnosti.