Otázka ľudskej pamäte je pre históriu rovnako dôležitá, ako stohy dokumentov v archívoch. Možno je ešte dôležitejšia, pretože nesie nezmazateľné stopy individuálnych zážitkov. To, čo nedokáže zachytiť žiaden dokument. Spomienky na utrpenie obetí vojny boli spracované už v mnohých memoároch, dokumentárnych i umeleckých dielach. Väčšina z nich sa však týkala dospelých obetí a ak sa dotýkali aj detí, ide výlučne o spomienky rodičov a ich dospievajúceho potomstva, schopného tlmočiť vlastné zážitky. Rebbeca Clifford sa podujala zaplniť dôležitú medzeru v tejto časti dokumentov o obetiach nacizmu počas Druhej svetovej vojny. V knihe Survivors: Children´s Lives After the Holocust (Ti, čo prežili: Život detí po holokauste) si všíma osudy detí narodených medzi rokmi 1935 až 1944, ktoré prežili v koncentračných a zajateckých táboroch, v úkrytoch a v cudzích rodinách počas vojny.
Autorka si všíma predovšetkým ich osudy po oslobodení, po tom ako sa vrátili k „normálnemu“ životu. Prečo v úvodzovkách? Podľa Cliffordovej sa tieto deti nielenže nevrátili k tomu, čo bolo pred vojnou, ale ocitli sa v úplne „nenormálnom“ živote, pretože poznali len pobyt v táboroch smrti, na úteku alebo v úkryte. Tragédiu detskej duše umocnila skutočnosť, že im vojna nevzala iba rodiace sa detstvo, ale najčastejšie aj rodičov, súrodencov, blízkych príbuzných. Do nového mierového života vstupovali bez dôležitej súčasti duševného vývoja dieťaťa. Namiesto spomienok na vôňu matkinho tela, chuť pokrmov, tepla a útulnosti domova, niesli v sebe temné zážitky utrpenia a vojnových hrôz, ktorých obludnosť a neľudskosť si nedokázali predstaviť. Rozpamätúvanie bolo o to ťažšie, že si ich po vojne v istom zmysle nevšímali. Nepovažovali ich za také obete ako boli dospelí a dospievajúce deti. Boli pre nich skôr survivors (prežijúci), ako victims (obete).
Natíska sa otázka: o koľkých deťoch je reč? Podľa prvých povojnových údajov išlo v Európe asi o 150 tisíc detí (pred vojnou žilo 1,5 milióna). K tomuto údaju treba pripočítať ešte okolo 30 tisíc židovských detí, ktoré zachránili v Sovietskom zväze. Ako sme už spomenuli, túto obrovskú povojnovú „škôlku“ čakali ďalšie neľahké dni. Ak sa niektorému z batoliat podarilo prežiť vojnu v náhradnej rodine a našli sa ich rodičia, odovzdali ich do rúk „cudzích“ ľudí. Iní sa museli rozlúčiť s nevlastnými „rodičmi“ a odísť do detských domovov. Tam sa dozvedeli, že nie sú Francúzi, Taliani, Belgičania, ale Židia, ktorých odňali skutočným rodičom. Často sa nedokázali dohovoriť s rodičmi, keďže vyrastali v inom jazykovom prostredí.
Autorka používa metódu oral history (prerozprávanej histórie), ktorá celkom nesedí mnohým historikom. Z pohľadu čitateľa, ktorý sa zaujíma o túto časť našej nedávnej minulosti, je to skôr vítaná zmena. Hoci sa to nečíta ľahko:
„V lete 1946 prišla návšteva ku sedemročnej Litzi S., ktorá prežila koncentračný tábor v Terezíne a po oslobodení sa ocitla v Anglicku, v útulku s inými deťmi, ktoré prežili holokaust. Muž sa predstavil ako jej otec a žena, ktorá bola s ním ako jej matka. V tom čase sa to každému zdalo celkom v poriadku: ani dcéra, ani zamestnanci útulku pánu Bohu za plecami kdesi v tichej dedinke v Surrey, nemali potuchy, čo sa stalo s jej rodičmi. (…) Litzi prišla domov s rodinou, ktorá sa k nej hlásila, a od tej chvíle sa vrátila do normálneho detstva. Jej predchádzajúci život do návratu sa zatiahol temným závesom. Často ju znepokojovali spomienky na čosi, čo jej nedávalo zmysel: akési drevené police v baráku zaplnené inými deťmi. Ale rodičia sa jej to snažili vyhovoriť a s postupom času sa ich prestala pýtať. Keď mala osemnásť uprostred rodinnej hádky s hnevom nakričala na muža, ktorý ju vzal z útulku pred jedenástimi rokmi: „Bodaj by si mi nebol otcom!“ „Ani nie som,“ odpovedal jej muž. V skutočnosti bol bratom jej otca a ako mnohí iní, kto sa staral o deti, ktoré prežili, usúdil, že bude pre dieťa lepšie nevedieť o tom, že jej rodičov zavraždili.“
Celá debata | RSS tejto debaty