Keď som písal román Prehra, trochu som pochyboval, či sa udržím v strohej línii faktov. Niežeby to bola podmienka žánru, ale zaumienil som si, že hrdinovia románu sa budú pohybovať v skutočnom prostredí. Prinajmenšom v rozsahu, aký som zažil aj sám, v tom čase reportér týždenníka. Záverečnú časť som nazval podľa básne Juliana Tuwina Bál v opere. Nikto tak dobre nezachytil „pánske zábavky“ ako on. Ibaže v tom čase, keď sa odohrával na uliciach našich miest prevrat, bol som ďaleko od domova a udalosti novembrových dní 1989 roku som mal sprostredkované od blízkych a od kolegov.
Po návrate domov ma neprekvapilo, že som uvidel v parlamente, vo vládnych kreslách ľudí, s ktorými som viedol na stránkach týždenníka rozsiahly dialóg o problémoch krajiny. O tom, ako sa s nimi popasovať, ako ich riešiť. Čosi ma však prekvapilo. Všetci do jedného akoby šibnutím čarovného prútika zmenili nielen názor, ale aj orientáciu. Z čestných, odborne podkutých kritikov pomerov v spoločnosti sa stali nemilosrdní bojovníci proti „totalite“. Dlho mi trvalo pochopiť ich premenu z Pavla na Šavla. Prečo sa z múdrych, rozhľadených ľudí s vysokým morálnym kreditom stali povrchní, miestami vulgárni úradníci, kráčajúci cez mŕtvoly za vidinou moci?
Hovorí (a píše) sa mi o tom ťažko aj teraz, po toľkých rokoch. Možno preto, že s odstupom času vidím rozsah prehry, zmarených príležitostí a vysnívaných predstáv o lepšej, spravodlivejšej spoločnosti. Keď prešla prehra do štádia rozpadu, videl som ľudí, ktorí boli za to zodpovední, celkom zblízka. Takpovediac zoči voči. Nevidel som v ich tvári ani sklamanie, ani náznak pocitu viny. Iba neuspokojenú túžbu po moci.
Bál v opere sa skončil rozpadom. Spoločného štátu Čechov, Slovákov a ostatných národov, ktoré tvorili temer trištvrte storočia spoločný štát. Počas takzvanej politickej a ekonomickej transformácie sa za pár mesiacov rozpadli nielen tradičné spoločenské a kultúrne hodnoty, ktoré nás odlišovali od ostatných európskych krajín. Výpredaj domácej ekonomiky znamenal fakticky kolonizáciu krajiny, jej priemyslu, poľnohospodárstva, vnútorného trhu. A celkom na záver, aby bola transformácia nezvratná, dobrovoľne sme odovzdali ťažko nadobudnutú suverenitu cudzím mocnostiam.
Ak sa dnes niekomu chce oslavovať „Deň boja za slobodu a demokraciu“ mal by sa zoznámiť aj s knihou Normana Eislena, bývalého veľvyslanca USA v susednej, kedysi bratskej republike. Za skromným titulom „Obrancovia demokracie“ (Democracy´s Defeder) sa skrýva prehľad „cables“, tajných depeší veľvyslanectva USA v Prahe, za krátke obdobie od augusta po december roku 1989. Suchým jazykom depeší sa tu opisuje systematická, rutinná práca nad zosadením režimu v jednej krajine.
Nothing peronal, just business! Američanom to nemôžem mať za zlé. Ani šarmantnej pani veľvyslankyni s milým detským úsmevom, ani Tedovi, jej prvému tajomníkovi. Mal som šťastie oboch poznať osobne. Naozaj milí ľudia. Nakoniec, robili len svoju prácu.
Čo ma na depešiach diplomatov zaráža najviac? Koľko „nezávislých“ miestnych „zdrojov informácii“ im ochotne napomáhali. Nie je ťažké zistiť, kto z nich si delil moc po prevrate. Dnes ich ovenčujeme štátnymi vyznamenaniami.
A ešte niečo, čo je možno ešte dôležitejšie. Strobe Talbott, jeden z aktérov novembrového prevratu u nás, napísal ku knihe hodnotenie:
„Ak sa spätne pozrieme na ponaučenie z roku 1989, stojí za to si zapamätať, akú úlohu zohrali po celé desaťročia diplomati USA pri snahe Európanov uskutočniť sen o slobodnej a spravodlivej spoločnosti.“
Koho slobodu máte na mysli, pán Talbott?
Celá debata | RSS tejto debaty